Page 27 - vskratke_07_08_22

OSOBNOSTI KOŠÍC

ANKETA:

Čím je pre vás Ján Mathé?

Jano Mathé bol pre mňa mimoriadne vzácny človek, priateľ na celý život, ktorému vďačím za
nesmierne veľa. V jeho ateliéri sme viedli nekonečné rozhovory. Obaja sme absolvovali Akadémiu
výtvarných umení v Prahe, on však o desať rokov skôr. Jano cieľavedome budoval svoju tvorbu,
dospel vo svojom diele k vzácnej skratke, vytvoril si svoj vlastný štýl, čo sa nepodarí každému umel-
covi. Spomínam na naše priateľstvo s láskou. On bol prvý, kto ma zoznámil s veľkými košickými
výtvarníkmi, napríklad s Jasuschom, s Jakobym, s Exkerdtom a ďalšími umelcami, s mestom, ktoré
mám tak rád. Ďakujem aj jeho manželke Eve, zázračnej žene, ktorá ho doslova dokázala vzkriesiť
z mŕtvych. Aj vďaka nej sme mohli zotrvať spolu ešte zopár desaťročí.

Juraj Bartusz, sochár

Priznám sa, o Jánovi Mathém som toho veľa nevedel. Sem-tam som niečo čítal od Ľuby Belohrad-
skej, niečo od Radislava Matuštíka. Nebol v tom generačný problém, alebo pohľad „bratislavo-
centristu“. Dlho to bolo jednoduché „mlčanie doby“. Keď mi kunsthistorik Tomi Štrauss pred
vyše päťdesiatimi rokmi odkryl košickú avantgardu, pochopil som, že dejiny vizuálneho umenie na
Slovensku sa vyvíjali aj ináč, ako sme sa učili... Neskôr som sa spoznal so sochárom Jurom Bartuszom
a jeho manželkou Máriou. A znovu som pochopil, že citliví, tvoriví a mysliaci ľudia nežijú len v Brati-
slave. Po revolúcii som štrnásť rokov pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Keďže
na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach potrebovali garanta, nezaváhal som ani chvíľu.
Opustil som bratislavskú školu a objavil nových talentovaných študentov v Košiciach. A potom
som v Košiciach, paradoxne, aj na podnet Bratislavčana Richarda Gregora, objavil sochára akoby
z iného sveta, keď sme spolu aj s Ďurom Bartuszom a s inými výtvarníkmi vtiahli do ateliéru Jána
Mathého. Čakal nás v ňom Dobrý Človek! Aj keď som bol v jeho ateliéri prvýkrát a nemuselo mi
byť hneď všetko jasné, žasol som nad originálnosťou a urputnosťou hľadania jeho majiteľa. Boli
Rudolf Sikora, výtvarník tam sochy, makety a fotografie diel od 50. rokov po súčasnosť. Jozef Jankovič inicioval v roku 1998
výstavu Jána Mathého v Slovenskej národnej galérii. Radislav Matuštík sa na tejto výstave rozhodol
napísať monografiu. A tá sa začína slovami: Touto publikáciou zaraďujeme Jána Mathého do vývinu
slovenského i európskeho sochárstva...

Pána Mathého som osobne poznal už v jeho pokročilejšom veku. Zoznámil som sa s ním až ako
čerstvý absolvent Bratislavskej akadémie na príjemnej ateliérovej návšteve s Petrom Scerankom,
Vladom Beskidom, Jurajom Bartuszom a mladými sochármi Mariánom Grolmusom a Petrom
Krúpom. Dávno predtým som však jeho prácu poznal. Vyrastal som na košických sídliskách a jeho
kultivované a sochársky dômyselné kompozície vo verejnom priestore boli ovlažujúcou oázou
foriem a znakov v inak tupej normalizačnej šedi. Súsošie Odpočívajúca rodina na bývalom Námestí
mieru, ktoré už nesie jeho meno, je podľa mňa porovnateľné s dielami Henryho Moora či Osipa
Zadkina. Jeho Stojaca rodina IV v Zuzkinom parku je ďalšie umelecké dielo európskej úrovne. To,
ako sa podarilo architektom a Mathému vniesť do ináč monotónnej sídliskovej zástavby výrazný
humanistický akcent, sa v porevolučnom slovenskom stavebníctve, bohužiaľ, už nikdy nezopakovalo.
Vyrastať bez týchto vydarených sôch vo verejnom priestore by bolo ako vyrastať v domnienke, že
všetky farby okolo mňa sú len „čierna“ a „biela“.

Dušan Zahoranský, sochár

Júl / August 2022 | V SKRATKE | 27